Som tehotná? :O

Snažím sa vrátiť v myšlienkach späť.

Do rúk beriem tehotenský test. Už je to týždeň, čo som to nedostala. Mám zlé tušenie. Žeby predsa? Dve paličky a slzy v očiach. To nemôže byť pravda! Chvejem sa a sadám si na zem. Rodičia ma zabijú. Tá chata bola omyl. Nikam som nemala ísť, nemala by som tento problém. Potrat? To nepripadá do úvahy. Nezabijem to malé nevinné bábo. Budem mama. Až teraz si uvedomujem vážnosť celej situácie. Volám Filipovi. Potrebujem sa s ním okamžite stretnúť. Tuší, že sa niečo stalo. Okamžite príde ku mne a objíma ma. ,,Láska, čo sa stalo?“ Vydesene sa ma pýta. Myknem hlavou smerom k tehotenskému testu. Rozplačem sa ako malá. Zarazene sa naň díva a nevie čo povedať. ,,To nevadí. Zvládneme to. Prestaň plakať. Ľúbim ťa.“  Tieto slová povzbudenia som potrebovala počuť. Viem, že naňho sa môžem vždy spoľahnúť. Rozhodneme sa, že to musíme povedať mojim aj jeho rodičom. Najskôr volíme menšie zlo a ideme za tými jeho. Nie je to prvé vnúča, ktoré budú mať. Dokonca z ich strany zaznelo už niekoľko krát veta, či neplánujeme rodinu. Neplánovali sme to. Proste sa to stalo. Zobrali to veľmi dobre. Podporujú nás. Moji rodičia to dobre nezobrali. Otec kričal, mama stratila slová. Strašne sme sa pohádali a v tú noc som radšej spala u Filipa. Strašne som plakala. No na druhý deň mi rodičia zavolali a ospravedlnili sa. Vraj to zvládneme. Bolo asi jasné, že budú nahnevaný. Som predsa neplnoletá.

Teraz som najšťastnejšie dievča na svete. Mám veľkú podporu okolia a som zato vďačná.

Siminka